Téma týždňa

Zmeny

26. ledna 2013 v 22:16 | Mini267

Každý z nás už miliónkrát počul známu vetu vždy s hlbokým povzdychnutím: "Život je zmena." Vždy sa niečo zmení. Náš pohľad na svet, to ako pôsobíme na ľudí. Je zmena nevyhnutná? Nebolo by lepšie, keby všetko zostalo v starých dobrých koľajách? Nepochybne áno, ale poznali by sme skutočne, čo znamená radosť z úspechu, šťastia, vedeli by sme čo je to drina, bojovať za svoje sny? Asi veľmi nie. Každá zmena nás posúva niekam. Musíme sa naučiť niečo nové a predovšetkým prežiť v tejto džungli zvanej svet.
John Henry Newman povedal: "Život je zmena. A dostať sa na takú úroveň dokonalosti, ktorú ešte nikto nedosiahol, možno len častými zmenami." Dokonalosť je podľa niektorých nudná. Plahočiť sa za niečím bájnym, čo sa nedá dosiahnuť. Vždy niečo meniť a vylepšovať a zisťovať, že to nemá význam a nakoniec sa aj tak nič nezmení. Raz dosiahneme svoj cieľ, ale vždy bude pred nami nová výzva, ktorá si bude vyžadovať zmenu, škrtanie koníčkov, ktoré máme radi, ľudí, ktorých máme radi. Až nakoniec víťaz zostane sám. Zmenený.
Zmena je droga. Veríme jej. Je ako láska. "Akonáhle máš v srdci túto neobyčajnú vec zvanú láska a cítiš tú hĺbku, ten pôžitok, tú extázu, zistíš, že svet sa pre teba zmenil." (Jiddu Krishnamurti). Vždy tu budú ťažkosti, starosti, budeme vnímať realitu úplne inak. Zmena je nevyhnutná a potrebujeme ju k životu ako vodu, jedlo, lásku. Nepohneme sa bez nej. Musíme vždy urobiť prvý krok. Dať niekomu novú šancu, lebo sa zmenil k lepšiemu. Menia sa vôbec ľudia? Myslím si, že nie. Ľudia sa nemenia, iba tlstnú.
Hoci je pravda, že ľudia sa nemenia, to neznamená, že to máme vzdávať. Ak by to nemalo riešenie, tak by sme vôbec neexistovali. Sme tu na to, aby sme niečo zmenili. Je len na nás či k lepšiemu a horšiemu. Nebude to ľahké, bude to veľmi ťažké, pretože vždy treba zmeniť najprv sám seba. A ak to zvládneme, tak sme na dobrej na ceste.
"Doba je zlá? Je to možné - ste tu však preto, aby ste ju zmenili." (Thomas Carlyle)

To, čo potrebujem

23. listopadu 2012 v 19:27 | Mini267
Potrebujem pieseň. Cry to me z Dirty Dancing...

Potrebujem jeho. Vedieť či je to pravda, že sa svet zatočil správnym smerom a nie naopak. Že nič nie je vianočná pozlátka v obchodnom dome, ale skutočný duch Vianoc, ktorý zavládol medzi nami a ktorý sa neskončil. I keď sme sa vzdialili, lebo sme hlúpi, nebudeme natoľko hlúpi, aby sme sa nebáli k sebe priblížiť.
"Samota je taká strata času" tak sa spieva v piesni s príjemnou hudbou. Je stratou času, keď vám niekto chýba a vy máte chuť pozerať sa na dno pohára a viete, že je niekde inde a možno s niekým iným. Nepochopil. Alebo ja?
Diogenez raz povedal: "Čím múdrejší je človek, tým menej má potrieb." Každý niečo potrebujeme. Som hlúpa, ak mám jednu potrebu a ani tá nie je naplnená a možno nebude ani uskutočnená? Je to vôbec potreba alebo nie je to skôr potreba nechať ho tak? Potreba zbaviť sa ho?
Život naučí človeka všeličo. Zistí, kto mu za to stojí a o koho má bojovať, ale zároveň zistí, že netreba zbytočne mrhať svojím potenciálom a myslieť na iné veci. Čas. To je najväčšia potreba, ktorú by sme chceli a ktorým tak mrháme. Samozrejme, že aj jedlo, vodu, oblečenie potrebujeme. A lásku, bez ktorej nedokážeme žiť. Bohužiaľ je to i vedecky dokázané. V nemenovanej postsovietskej krajine robili o láske výskum, či ju vôbec potrebujeme a dokážeme bez nej prežiť. Odpoveď bola NIE, nedokážeme bez nej žiť. Bol to krutý spôsob. Novonarodené bábätká rozdelili do dvoch skupín:
  1. skupina detí, o ktoré sa starali ako o každé iné. Dávali im jesť, piť, oblečenie, maznali sa s nimi, hrali sa, usmievali, robili grimasy,...
  2. skupina detí dostávala iba jedlo, vodu a oblečenie. Nič viac a nič menej. Žiaden úsmev, maznanie, objatie, slovo. Nič. Ani jedno dieťa sa nedožilo 1 roku. Všetky zomreli v mene toho, aby zistili, či skutočne potrebujeme lásku, objatie, úsmev. Všetko to, čo k tomu patrí.
Lásku potrebujeme a ona potrebuje nás. Tak ako aj my potrebujeme iných. Otázka, ktorú som si kládla na začiatku je zodpovedaná a ja som šťastná. Presne to vystihol Karel Čapek: "Človek sa od prirodzenosti skladá z potreby milovať a nenávidieť, zbožňovať rovnako ako opovrhovať, žiadať si alebo odmietať. Tieto potreby sa však obyčajne vo svojich prejavoch neopierajú dosť vecne o skutočný stav vecí." Neopierala som sa o skutočný stav vecí, iba som dedukovala. Všetko je v poriadku, pretože láska je základ a láska vždy víťazí. Vždy.

Je mi to jedno

30. září 2012 v 15:08 | Mini267


Moja častá veta. Aspoň v minulosti. Niektorých ľudí som touto vetou rozčuľovala, hoci bola pravdivá. Bolo mi to jedno. Nepoznala som odpoveď na ich otázku a trápili ma iné veci. Lietala som v oblakoch, žila inú realitu ako tá, ktorou žili ostatní.
Lenže aj tá veta "Je mi to jedno" skončila. Prišlo vytriezvenie, facka, rana do života. "Si submisívna" tak znelo z jeho úst mnohokrát. Tušil ľahostajnosť, nezúčastnenosť možno i klamstvo z mojich úst. Až to nakoniec vyústilo do ukončenia jednej krásnej etapy.
Už mi to nebolo jedno. Človek sa naučí prezentovať svoj názor. Zrazu ho kričí pred celým svetom. Nik ho ale nepočuje. Zrazu sa začne zaoberať i banálnymi otázkami, ktoré nechcel riešiť. Okolnosti ho prinútili. Hlavu má plnú zbytočných vecí, aby zmyl zo seba vetu: "Je mi to jedno."
Lenže niekto si to všimne. Ten správny človek. A vám to nebude jedno :-)

Charakter človeka

16. září 2012 v 10:59 | Mini267
Hovorí sa, že nikde inde nespoznáš charakter človeka lepšie, ako na nemocničnej posteli. Je to pravda? Je mnoho tvrdých ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že nemajú problém s ničím, nemajú charakter, nevedia, čo je to láska a vyhlasujú o sebe, že nedokážu milovať. Ľutovať takých ľudí a veriť im? Stratili ho, obetovali ho tomuto svetu?
Pravý charakter sa ukáže na nemocničnom lôžku. Keď vidíte toho podľa neho "bezcharakterného" človeka ležať chorého na posteli, absolútne bezbranného zistíte, že nie je bezcharakterný. Má len na sebe vybudovanú hrošiu kožu, aby odrážal útoky sveta. Obrnil sa do tohto panciera zo strachu zo sklamania, aby zabudol, aké je to byť šťastný, či už kvôli svojmu detstvu alebo svojim strateným snom či ranám, ktoré mu život uštedril.
A vy v ňom vidíte bezbranné dieťa, ktoré potrebuje len jednu vec. Blízkosť, opateru, nehu, oporu a lásku. Ľady sa začnú lámať a vy uvidíte úsmev. Úsmev,ktorý ste videli stokrát a stokrát ste v ňom prečítali tento odkaz: "Pri smiechu sa obnažia zuby, pri úsmevu charakter." Paul Heyse.
Kým to pochopia, je potrebné zaťať sa, chápať, veriť a odpúšťať. Je to zraňujúce, niekedy siahneme až na okraj svojej dôstojnosti. Potvrdzuje to i výrok Andrewa Carnegieho, ktorý povedal: "Chápať ľudí a odpúšťať im, na to je treba charakter a sebaovládanie." Predovšetkým si treba ujasniť jednu vec. Stojí nám to za to? Stojí nám ten človek za to? Nemusí to vyjsť, popálime sa, stratíme svoj svet, budeme otrasení a neschopní sa niekoľko mesiacov postaviť na svoje nohy. Vyciciava nám to sily, túžby, sny a mnohokrát sme nešťastní. Lenže prečo sa nepodeliť o šťastie, lásku s človekom, ktorého milujete a viete, že patríte k sebe, ale nemôžete byť spolu? Cítite sa ako hostiteľ a ten druhý je ako parazit. Jemu pribúdajú sily, sny, úsmevy, vám ubúdajú. Je to ako miska váh. Jeho záťaž sa presunula na vás.
Všetko sa raz skončí a mnohokrát bez úsmevov na oboch stranách, kde obeťami sú sny, túžby, láska, porozumenie a vzájomné počúvanie. Stálo to za to?
Stálo. A veľa. Lenže bolo to naše rozhodnutie. Pomôcť. To je ten náš charakter. To je to, čo nás robí ľudskými. "Pomôž kamarátovi v nešťastí. Nechci byť lepší na úkor toho druhého. Nekecaj a makaj. Na dobrého človeka spomínaj v dobrom. Ale tieto zákony sú neúprosné a určujú charakter ľudí. A taktiež vzťahy medzi nimi." Vasilij Makarovič Šukšin
Choďte po ulici, razte si cestu životom a spoznávajte ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že nemajú charakter. Ukážte im, že ho majú a robte ich šťastnými i za cenu toho, že vy to šťastie stratíte. Lenže šťastie je ako bumerang. Ono sa vám vráti.

Genialita

4. srpna 2012 v 10:56 | Mini267
"Genialitu ktosi definoval ako schopnosť urobiť z mála mnoho. Táto charakteristika sa hodí i na lásku." André Maurois.
Môže byť genialita zároveň i láskou? Je jedna z definícii lásky i genialita? Čo všetko má spoločné genialita s láskou? Dokážu vôbec bez seba existovať? Myslím si, že nie. Tiež láska, malé pohladenie dokáže mnoho a môže vzrásť v niečo úžasné. Tak isto i genialita. Malý skrz myšlienky a zrazu je tu objav, dokonca i absolútny prevrat, ktorý zmení dobu. Tých príkladov, ako genialita dokázala zmeniť dobu nájdete vo fyzike i v hicoktorom inom predmete. Vďaka tomu sa posúvame dopredu a môžeme nadviazať na staré a vybudovať zasa niečo nové.
Má genialita hranice a láska? Láska je neobmedzená, môže sa šíriť kamkoľvek, bez výnimky a nehľadí na to, či je to správne alebo nie. Vtedy to už hraničí s hlúposťou. V tomto prípade má genialita svoju hranicu. Je to smutné a to isté trápilo i Alexandra Dumasa mladšieho: "Často ma skľučuje predstava, že pre genialitu existuje hranica, ale pre hlúposť nie." Genialita ako láska je dar. Genialita musí mať svoje ohraničenie. Každý sme boli stvorení pre to, aby sme niečo vytvorili pre túto spoločnosť, pre seba. Možno to nie je genialita Einsteinova, Sokratova, Aristotelova, nezáleží na tom. Dôležité je, že "Humor je jedným z prvkov génia" (Johann Wolfgang Goethe), a to ja určite spĺňam :D Aspoň niečo. A ešte niečo ďalšie prepovzbudenie: "Genialita veľké dielo začína, ale iba vytrvalosť ho dokončí." (Joseph Joubert) Mnoho genilánych ľudí vzdalo veľmi veľa vecí, veľmi veľa objavov, pretože ich to stálo príliš veľa síl, ako čakali. Tak prečo takým ľuďom nepomôcť a stať sa súčasťou niečoho geniálneho? Vytrvalosť my máme, šialenstvo tiež (čo je tiež prvok geniality ako to nazval Alexander McQueen), tak už sa len pustiť do toho. Bez hlavo. Presne tak isto ako v láske. A to nám ukážkovo ide. No nie? ;)
A ak ste človek, ktorý nemá rád problémy a vyhýbate sa im, a zbytočne ich nerobíte, tak ste podľa Einsteina génius. "Inteligentní ľudia sa snažia problémy riešiť, geniálni ľudia sa ich snažia nerobiť."
Genialita nie je vec objavov vo fyzike, chémii a v rôznych iných vedách. Genialita je vec srdca. Dokonca si trúfam tvrdiť, že aj vec obyčajnosti. Podľa niektorých citátov od géniov danej doby človek fakt zistí, že citát platil pre každého z nás. Je to útecha pre nás obyčajných ľudí? Nemyslím si. Jednoducho geniálni ľudia sú príliš skromní, aby si priznali, čo významné pre tento svet urobili. Lenže, aj genialita má svoju slabú stránku. Berie si krutú daň. U každého niečo iné...

Optimizmus v dnešnej dobe

21. července 2012 v 0:33 | Mini267

Oplatí sa vôbec byť optimistom? Všade okolo nás šedá farba a my sa snažíme vidieť svet farebný, nikto nevidí nádej, ale my ju niekde objavíme, ak nám niekto urobí zle, povieme si, že karma mu to vráti a že všetko zlé je na niečo dobré,...Dalo by sa o tom polemizovať veľmi dlho a došli by sme vôbec k nejakému záveru?
Optimizmus nerieši problémy, len dáva iný pohľad na daný problém. To potvrdzuje i výrok Marcela Pagnoliho: "Pre optimistov nie je život problémom, ale zakaždým nové riešenie." Nové riešenie, nový začiatok, vždy nové možnosti. Nie je to úžasné? Kde je koniec, my vidíme začiatok. Každá katastrofa je niečo úžasné. Vďaka tomu môže vzniknúť niečo nové a veľkolepé. Tragédia pre iných, šťastie pre druhých. Keby nevyhynuli dinosaury, nežili by sme. Uvedomili sme si to niekedy? Alebo nám optimizmus skresľuje pohľad na svet? Všade vidieť dobro, veriť v dobro,...Nestávame sa otrokmi optimizmu? Veď Gabriel Laub povedal: "Naša doba prináša optimistické vyhliadky pre pesimizmus." Nie je to optimistická vyhliadka alebo skôr optimistický výrok. Je to realita?
Nedávno som čítala článok o tom, že optimizmus je neurologická porucha mozgu. Skresľuje nám pohľad na svet. Je to pravda. Ale priznajme si, že v dnešnej dobe, nájdeme príčinu na hocičo v nejakom hormóne či mozgu. Krásny alibizmus a názorná ukážka toho, ako sa bojíme vziať zodpovednosť do vlastných rúk.
Optimizmus môže byť neurologiká porucha a jedna navyše mi neuškodí :) Som optimista, flegmatik i cholerik. Čo sa mi zapáči, to som :) Ale je to predovšetkým výhoda byť svetlým príkladom toho, že sa to dá, aj keď to je pre niektorých ľudí nemožné. Stačí iba chcieť. Optimizmus je perpetuum mobile. Nekonečná sila, ktorá nás ženie vpred, hoci iní pred nami to už vzdali. Vzdali svoje sny, ciele, vzťahy,...a dokonca sa vzdali samých seba. Možno si teraz hovoria, vidím svet realistickejšie, ale čo je realita? Môže to byť tiež niečo vymyslené. Je to iba norma, ktorú vidí priemerný človek. A tak žije. Realisticky. Vidí klady aj zápory, uvedomuje si zodpovednosť, dôsledky. Optimizmus je niečo výstredné, niečo nereálne a nepredstaviteľné. Nedospelé, miestami nezodpovedné. Ako keby človek žil v inom svete.
Chce to zdravý optimizmus. Veriť sebe, ľuďom okolo seba, svojim snom, myšlienkam. Veriť, že aj keď je leto a všade prší, niekde je to slnko skryté. To je optimizmus. Optimisti vždy vedia viac a za každým zlým sa snažia vidieť to dobré. Prší, lebo pôda to potrebuje, prší, aby sme si uvedomili, že keď hovoríme: "Milujem dážd", prečo sa pred ním schovávame? Veď vďaka dažďu, keď zasvieti slnko, vidíme dúhu. A tá za trocha optimizmu stojí. Myslím si, že nielen ona, pretože "optimizmus je teplo."(Jack London).
PS: K moru nakoniec idem a splní sa mi nielen predsavzatie, ale i sen. Optimisti veria a im sa aj sny plnia ;)

Mám svoj sen

13. července 2012 v 23:35 | Mini267

Písal sa 28. august 1963, kedy vo svojom 17-minútovom prejave najznámejšom v novodobej histórii bojoval za svoj sen baptistický kazateľ Martin Luther King. Mal nádej, veril svojmu snu, že jeho štyri malé deti budú raz žiť v národe, ktorý ich nebude posudzovať podľa farby ich pokožky, ale podľa ich charakteru. 250 000 ľudí počulo pamätné slová I have a dream. Chcel sa dožiť toho dňa, ale za svoj sen zaplatil krutú daň. Svojím vlastným životom, kedy ho zabil najatý vrah. Bola to privysoká daň kvôli splneniu sna? Kde sú vôbec hranice uskutočnenia snov? Stojí to za to bojovať za svoje sny?
Chálil Džibrán raz povedal: "Je krásne mať sny, ešte krajšie je tie sny prežiť." Koľko ľudí má z nás to šťastie? Mne sa sny plnia a ako sa hvorí na dobré sa oplatí čakať. Dokonca i roky. A tak som čakala. 5 rokov. Dlhý čas, ale srdce vedelo, čo chce. Sen sa mi splnil. Bola som s ním a sama som vedela, že tento sen sa premenil na skutočnosť. Lenže niektoré veci začneme brať ako samozrejmosť a skutočný význam nášho splneného sna spoznáme až vtedy, keď sa zrazu pominie. Šťastena praje pripraveným. Ťažké je splniť si svoj sen, ale ešte ťažšie je rozlúčiť sa s ním.
Stojí vôbec vzdávať sa svojich snov? Niektoré sú veľmi banálne, ale môžu pre nás znamenať veľmi veľa. Už len naša radosť, že stačí iba kúsok a zmení sa to na skutočnosť. Ako moje more. Stačilo tak málo. Dosiahnuť svoj vysnívaný sen. Ale keď sa človek teší, vždy do toho niečo príde. Moja dovolenka v práci, ktorá je v nedohľade.
Vysnívané pocity, okamihy, obrazy, vône,...Menšie koketovanie so snom, ktoré sa môže stať osudným. Stále verím v svoje sny a verím v to, že sa mi splnia. Hoci ich splnenie môže ešte trvať a mnohokrát sa navnadím a nič nevyjde, nádej zomiera posledná. Možno príde ten deň...
"Drž sa svojich snov pevne, pretože ak sny zomrú, život zostane ako vták so zlomenými krídlami, ktorý nemôže lietať." Langston Hughes

Normálnosť

10. června 2012 v 14:28 | Mini267

Sú dni, keď mám nanič náladu a vytiahnem svoju čarovnú krabicu, kde sú všetky moje príjemné, ale i smutné zážitky, krásne slová, pamiatky na niektorých ľudí. Jednoducho časť z mojej trinástej komnaty. Teraz by som to potrebovala. Tú oporu, podporu, že ma majú radi takú, aká som. Zo školy mi viac ako inokedy hrozí vyhodenie a o tom všetkom sa rozhodne v pondelok o 09:00.
Teraz by som potrebovala malý pamätníček, do ktorého mi každý spolužiak napísal v maturitnom ročníku, niečo múdre a pekné :) Nielenže sú tam slová povzbudenia, ale hlavne ma zaujal jeden výrok od spolužiačky: "Byť normálny v dobe dospievania je samo o sebe nenormálne."
Existuje vôbec niečo normálne? Kto určuje, čo je normálne a čo nie je? Je normálne ísť po ulici a bez dôvodu sa usmievať? Alebo ísť po ulici a rozprávať sa sám so sebou? Mne sa to stáva skoro stále. Som nenormálna? Podľa mňa nie. Prečo by som mala patriť do tabuliek dnešnej spoločnosti normálnosti. Nechcem byť sivý priemer. Chcem byť niečím výnimočná. Baví ma byť iná. A keď už sme pri tom hovorení samého pre seba - má to svoj názov. Handsfree. Takže asi nie som sama :D
Keď si zoberiete do úvahy iba reklamy na vložky alebo tampóny. Za komunistov niečo nevídané, zakázané. Dnes normálne. Kedysi vo filme sex niečo desné, hrozné a červená hviezdička cez celú obrazovku. Dnes je to niečo, bez čoho nemôže byť žiadny film. Klasika, normálne.
Čo je normálne určujeme my, naša doba. Čo je pre jedných normálne, je pre druhých nenormálne. Zoberte si už zvyky rôznych národov. Grganie pri stole, utieranie si zadku ľavou rukou,...
Jonas Ridderstrale povedal, že "Normálnosť je cesta, ktorá nikam nevedie." Vedie niekam? Podľa mňa áno. Ale k smrti. Nie k fyzickej, ale duševnej. Staneme sa schránkou, ktorá kedysi mala svoje sny. Budeme bezduchí, utápať sa v minulosti alebo v lepšej budúcnosti. Budeme mať na sebe uniformu, ktorú majú všetci okolo nás. Stačí pozorne otvoriť svoje oči a pozerať sa na ľudí,ktorí kráčajú ulicou. Rovnaký výraz v tvári, rovnaký zhon. Normálnosť...

Originalita

11. května 2012 v 22:10 | Mini267

Každý z nás túži byť originálny. Vymyslieť niečo, čím ohúri svet. Čo ešte nikto nevidel. Existuje vôbec originalita? Veď všetko sa už vymyslelo, niečo i zostrojilo. Ak otvoríme knihu, máme pocit, že téma a hlavné myšlienky sa opakujú. Prelistujeme starú Burdu a zistíme, že to, čo nosili naše mamy a staré mamy, nosíme to isté teraz. Ak čítame citáty, máme pocit, že je to náš život. Náš život nám príde ako kópia niekoho iného.
Originalita existuje. Je všade okolo nás. Stačí len otvoriť oči, srdce, pozorne načúvať a nasávať jedinečnú atmosféru. Je to jednoduché, ale pre človeka komplikované. Prečo? Čoho sa bojíme?
Zlyhania, sklamania, toho, že nás budú považovať za bláznov. Bojíme sa uskutočniť svoje detské sny. Lebo boli bláznivé? Neboli, boli plné fantázie. Dávali sme voľný priebeh našej tvorivosti. Chceli sme dospieť, lebo sme si mysleli, že budeme mať neobmedzené možnosti. Teraz sa stávame dospelými alebo sme už dospelí, a teraz chceme byť znovu deťmi, bezstarostnými, dovoliť si robiť chyby, a predovšetkým snívať a hrať sa. Hrať sa na to, čím sme nikdy neboli a nikdy nebudeme.
Nezvládame hrať ani svoju vlastnú rolu. Musíme mať idoly, ikony, rôzne hviezdy, aby sme mohli žiť. Neustále sa porovnávame a potrebujeme príklady. Keď ich nemáme, sme nervózni, prichádza nechuť, apatia, čas pomaly plynie a my bezducho chodíme po svete. Neustále povinnosti, rany pod pás, klamstvá, podvody, nedôvera, strach. Úplne bežná súčasť nášho života. Toto je to dospeláctvo, o ktorom sme snívali? Zabiť svoje sny, nádeje, túžby a nakoniec zabiť seba samého? Zabiť svoju originalitu?
Nedá sa zabiť. Zabiť ju môžeme iba vtedy, keď zabijeme samých seba. Pozrite sa do zrkadla na svoju tvár. Na ten úsmev, jemné vrásky kolo úst a očí, na svoje ruky, v ktorých sa skrýva cit. Sme jedineční. Nikde na svete nenájdete toho istého človeka s rovnakou DNA, s rovnakými otlačkami prstov. Máme rôzne vlastnosti, túžby, potreby. Nič sa neopakuje, všetko sa stane iba raz, všetko je originálne. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Zoberte si váš vzťah s priateľom. Je tam niečo jedinečné, o čom viete iba vy dvaja. Nikto nezažije rovnaké zážitky ako vy dvaja. Aj keby ste sa rozišli, aj keby ste si našli niekoho druhého. Vždy sa nájde niečo, na čom sa budete smiať iba vy dvaja a ostatní budú nechápavo hľadieť. Stanete sa v ich očiach bláznami. Bláznami, ktorí niečo chápu a iní nie. Lenže nakoniec oni sú bláznami a vy ste v poriadku.
Buďte blázni, buďte originálni. Nahoďte úsmev na tvár len tak, bez dôvodu. Ľudia budú pozerať, že sa usmievate, lebo in je byť smutný, nervózny, nevrlý, mať zvraštenú tvár. Usmievať sa je nenormálne a ešte keď idete po ulici a hovoriť nahlas sám so sebou, ešte viac. Nemôžem za to. Som taká, aká som a niekedy sa potrebujem porozprávať s niekým inteligentným. Spoločnosť ma unavuje. Unavuje ma písať znovu tento článok, pretože som ho vymazala. Hoci nie jetaký istý, je iný, originálny. Niečo sa za tie sekundy a minúty zmenilo. Som o poznanie bohatšia a hlavne originálnejšia. Stačí sa len na vec pozrieť z iného pohľadu. Starého, ktorý už málo ľudí používa - vidieť aj v tom zlom niečo pozitívne, ale keď oprášite, zistíte, že je originálny.
Originalite sa medze nekladú, tak ako i vašej fantázii. Tak keď ju máme, prečo ju nevyužiť?

Minulosť

29. dubna 2012 v 13:19 | Mini267

Každý hovorí, že z minulosti by sme sa mali poučiť a nevracať sa k nej. Zaspomínať si, vyriešiť danú vec vtedy, kedy sa stala a pokračovať ďalej.
Lenže niektorí majú svoju minulosť zamknutú v diároch, ako aj ja, krabiciach alebo vo fotkách. Celá naša minulosť je obsiahnutá na facebooku v podobe timeline a v našom notebooku alebo počítači. Stále cestujeme v čase, nevedomky, spomíname na staré dobré časy, smejeme sa, plačeme, premýšľame. Prítomnosť v tej chvíli zastala, aby sa poklonila starej, múdrej a dobrej minulosti.
Keď zrazu zmizne naša minulosť v podobe pokazeného počítača, kde máte fotky, pocítite veľké prázdno. Smútok, oči sa vám zarosia a srdce zamre. Čo teraz? Zmizli spomienky, myšlienky. Ako sa ich všetky oživím?
Stali sme sa obeťou minulosti a sentimentality? Sme plnohodnotnými a úplnými bytosťami bez tejto našej drahocennej skrinky plnej pokladov, ktorých skutočný význam poznáme iba my?
Ja nie. Mne niečo chýba. Ten pocit vziať si fotografie a smiať sa. Cítiť voňu kvetov, vôňu ľudí, čo tam boli so mnou, cítiť atmosféru. Som masochista, keď spomínam na to, čo už nevrátim späť?
Som. Niektoré spomienky sú krásne, iné veľmi smutné. Ale sú mojou súčasťou života. Súčasť života, ktorá neustále vstupuje do mojej prítomnosti i budúcnosti. Vďaka minulosti som taká, aká som. Naučila ma mnoho, vzala mi mnoho a neustále sa vracia. Unikám pred ňou, zatváram si srdce, oči, uši,...Začínam odznovu, zabúdam, lenže...
stále sa vracia ON!

Čo by sa stalo, keby...

17. února 2012 v 15:54 | Mini267
Úprimne? Už len začať vetu týmito slovami je čistá smrť. Rozpitvávať, čo by sa stalo, keby som inak zareagovala, mohlo by to byť úplne inak,... Výčitky svedomia, obviňovanie, pletenie si biča na samú seba. Pomáha to? Nie. Človek sa len utápa v probléme, je zaujatý samým sebou, fňuká a nič nerobí pre vyriešenie problému. Praje si, aby sa čas vrátil naspäť, aby sa mohol ešte raz rozhodnúť.
Skončí to inak alebo to skončí rovnako? Niektoré veci sa jednoducho majú stať. Nenapredovali by sme, nepoužili by sme sa a neboli by z nás ľudia, ktorí sú teraz. Toľko premárnených minút, čo dumáme a práve v tých chvíľach nám pomedzi prsty utekajú rozhodnutia, ktoré by zmenili náš život. Zabúdame žiť, lebo stále myslíme na minulosť. Minulosť nezmeníme. Hovorí sa, že chyby nerobí iba ten, ktorý sa nepokúsil urobiť niečo, čo skutočne stálo za to.
Nie sú zlé a dobré rozhodnutia. Sú iba rozhodnutia. Preto by sa v našom slovníku nemala vyskytovať ani veta "Čo by sa stalo, keby..." Keby bolo keby. Keby bolo toto, neexistovali by sme. Keby sa moja mama rozhodla ísť v 18-tke na potrat, nebola by som tu, nechodila do školy, nevidela farby, nepočula hudbu, nepísala tento článok, nevedela čo je to láska, faloš, pravda, spravodlivosť, odpustenie, pád na zem z tých najvyšších výšok. Nevedela by som, čo je to život.
Nerozmýšľajte, čo by sa stalo, keby...Urobte to! Žijeme len raz. Je len na nás, ako svoj život prežijeme. Nepýtajte sa, či si máte splniť sen. Neberte ohľad na iných. Oni nebudú žiť život za vás.
Rozmýšľala som, či si mám podať prihlášku na právo, keď mamu prepustili z práce. Spolubývajúca mi povedala, že jej už dva roky hovorím o práve, tak nech to vyskúšam. Za vyskúšanie nič nedám. Prihláška stojí 60€, už som ju poslala :) Chcem to vyskúšať a nechcem rozmýšľať čo by sa stalo, keby...Púšťam sa do toho, hoci som zvedavá ako zareagujú rodičia, keď sa to dozvedia. Prinajhoršom ma vydedia a vyhodia z domu :D Ale mne sa moje sny plnia a nebojím sa ich uskutočniť.
Suellen Fried napísala: "Nie je hriechom, ak sa o niečo nepokúsite a neuspejete. Hriechom je to, ak sa o nič nepokúsite." Sme mladí, máme celý život pred sebou a ak aj padneme na hubu, stále dokážeme rýchlejšie vstať zo zeme ako starší ľudia. Nebojme sa uskutočniť svoje sny. Nikto nevie, čo je pre nás najlepšie, čo nás robí šťastnejšími. Viete to iba každý z nás! A povedzme si na rovinu. Radi riskujeme, dokazujeme ľuďom, ktorí tvrdia, že sa to nedá, že sa to nakoniec dá. Stále dokazujeme, presviečame, ale žijeme podľa svojho gusta. Vtedy nemáme čas uvažovať čo by sa stalo, keby, pretože pred nami je vždy nová výzva, nový sen.

Zúfalstvo

1. února 2012 v 0:47 | Mini267

Pred pár hodinami som začala písať článok na túto tému. Stále mi vypadávat na intráku internet a štvalo ma to. Nevedela som spočiatku čo mám napísať. Pochopila som o tri hodiny neskôr, že článok mám napísať až teraz, keď viem, že ma opantáva zúfalstvo...
Hubbard napísal: "V zúfalstve a nebezpečenstve sa naučí človek veriť v zázrak. Inak by to neprežil." Rada by som teraz napísala, že je to pravda, ale nedá mi. Som na pokraji zúfalstva. Ja som bola vždy ten človek, ktorý našiel i v tej najväčšej tme škarupinku svetla. Ten, čo príde, keď všetci odídu, čo pomôže vstať, utrie slzy...
Mala som konečne sny, chuť do života, úsmev na tvári. Pod dlhých mesiacoch od rozchodu. Desila som sa v tomto roku, čo sa znovu strašného udeje. Minulý rok to bola vážna choroba mojej sestry a do toho rozchod. Presne sa blíži ten príšerný dátum, ktorý v sebe ukrýva stigmu trpkej príchute. Dozvedela som sa dnes večer, že moju mamu prepustili z práce. Viem, že sa to stáva každý deň, ale narušilo mi to plány a moje sny. Sny o práve, neobmedzených možnostiach ako Paríž, Srbsko, Chorvátsko, lyže, vodičák,... Znovu sa musím vzdať svojich snov, tak ako minulý rok. Veľmi to bolí.
Prečo človek musí vždy obetovať svoje najhlbšie sny a túžby, aby mohol napredovať? Počula som jedno príslovie, že ak chcete rozosmiať Boha, povedzte mu o svojich plánoch. Dúfam, že teraz sa smeje a má kŕče v bruchu. Viem, že má pre mňa pripravené niečo lepšie, ale teraz to nejde...Chcela som byť iba šťastná. Byť šťastný, na to má právo každý.
Zúfalý je každý z nás a každý z nás raz musí to najcennejšie obetovať. Nikdy nevieme, čoho sa nás najväčší nepriateľ vzdal, náš najbližší kamarát. Koľko mladých ľudí obetuje svoje záľuby (vysokú školu, herectvo, klavír, spev, modeling,...), aby uživili svoju rodinu? Je to ako začiatok 20. storočia. Mladí robia, odchádzajú do zahraničia, aby zarobili peniaze a uživili rodinu. Nežijeme život, žijeme ho pre iných. Obetujeme ho na oltár. Matky obetujú svoje sny, aby vychovali deti, otcovia, aby uživili rodinu. Bludný kruh, z ktorého nie je východisko. Alebo je?
Voltaire napísal: "Zúfalstvo často vyhralo bitky." Vyhrám aj ja svoju? Mám síl bojovať a znášať ranu za ranou, keď len dávajú viac hliny na moje sny? Je to zlé, je to ťažké, bolí to a som tak unavená. Unavená životom. Mám 20 rokov a volám sa Simona. Som unavená životom. Som ako perla. "Jediný drahý kameň vytvorený z bolesti, utrpenia a napokon - zo smrti." (William P. Young)

Pomsta

14. ledna 2012 v 17:40 | Mini267

Človek odpradávna uvažuje o pomste. Je to v tých prípadoch, ak nám človek veľmi ublížil, osočil nás, ohovoril nás, pošpinil našu česť. Tisíc prípadov, slávnych i tých zabudnutých. Človek sa vo chvíli, keď kuje pomstu, cíti ako pán na zemi. Môže všetko, medlí si ruky, má škodoradostnú náladu. Ak mu pomsta vyjde, je v tú chvíľu šťastný, ale v konečnom dôsledku nakoniec zistí, že nepriniesla taký výsledok aký chcel. Iba priniesla chvíľkovú úľavu. A tým, ktorým nevyjde pomsta, sú zúfalí a ešte viac naštvaní.
Tak ako sa najlepšie pomstiť? Jednoducho. Najlepšia pomsta je ODPUSTENIE. Koľkokrát nám bolo odpustené? Nespočetnekrát. Koľko šancí sme dostali? Veľa.
Chodila som s bývalým priateľom skoro 11 mesiacov. Chcela som v ten deň vedieť pravdu. Podvádza ma? Podvádzal. Už od druhého mesiaca, čo sme spolu chodili. Bola to krutá pravda. Človek sa cíti zranený, lebo dôvera odišla preč. Iba som prikývla, povedala ďakujem za tvoju úprimnosť a on to ukončil. Bolo ťažké ísť domov a nerozplakať sa, lebo slzy sú luxus, ktorý si človek niekedy nemôže dovoliť. Sestra bola v ten deň v nemocnici a vyzeralo to vážne a ešte zaťažiť rodičov s tým by bola hotová samovražda. Tak len úsmev na tvár a ísť ďalej.
Túžila som po pomste? Nie. Viem, že keby som sa chcela pomstiť, na pomstu by nedoplatil iba on, ale aj ja a jeho rodina. Stojí za to ublížiť nielen sebe, ale aj iným? Nie, pretože všetko bolo splatené už prvým bozkom. Skutočná láska nechce ublížiť. Skutočná láska chce, aby bol ten druhý šťastný, hoci má človek srdce zomleté na prach. Žehnajte ľuďom, ktorí vám ublížili. Aspoň viete akí sú a vy zistíte, že ste človek so srdcom, ktorý ho má na správnom mieste. Pretože ten, kto vám ublížil, čaká hocijakú reakciu, len nie odpustenie. Hlavu hore. Pádov bude veľa a aj vaše srdce bude mnohokrát zomleté v prach. Ale keď sa vás niekto opýta, kde máte srdce, povedzte, že ste ho rozdali ľuďom, ktorí ho najviac potrebovali a stálo to za to. Pretože nechávať si lásku pre seba je najhoršie čo môže človek urobiť. Dávajte ju. Dávať, to je odvaha, pretože viete, že nielenže vám mnohokrát nič nevrátia, ale aj ublížia. Život nie je utrpenie, život je radosť. Buďte šťastný za každého kto vám ublížil, pretože je to najchudobnejší človek a sám potrebuje pomoc. Neotočte sa mu chrbtom, nekujte plány. Milujte ho!
A pre tých, ktorí sa i naďalej chcú pomstiť, tak vám dám typ na rafinovanú pomstu ;) "Niet rafinovanejšej pomsty ako je tá, ktorú vykonávajú iní tvojmu nepriateľovi. Má naviac tú nevýhodu, že ti ponecháva úlohu veľkorysého človeka." (Cesare Pavese)

Cesta za lepším životom

3. ledna 2012 v 0:03 | Mini267
Mať lepší život, začať odznovu, vymazať spomienky, začať s čistým štítom, žiť život niekoho druhého. Zopár možných významov, čo si môžeme predstaviť pod cestou za lepším životom. Stačí zájsť do najbližšieho kníhkupectva do sekcie motivačná literatúra a kúpiť si nejakú knižku, pretože každá jedna nám ukáže správnu cestu, cestu za lepším životom. Namotivuje nás a my si začneme veriť.
Je to krásne napísané, ale je to iba napísané. Horšie sa to činí a keby sme si vyhľadlai na internete autorov, ktorí knihu napísali, zistili by sme, že sú nezamestnaní, rozvedení alebo majú hocijaké iné problémy. Vo svojich knihách radia, že je to jednoduché. Stačí si veriť, každé ráno si pred zrkadlom povedať: "Si nádherná/ý a dnes bude úžasný deň". Realita je taká, že vidíte nejaké strapaté strašidlo s karpinami v ledva otvorených očiach. A teraz si povedzte, že ste úžasní a krásni! :D
Nonsens, treba sa tomu zasmiať a netreba si to hovoriť každé ráno pred zrkadlom, lebo múdry človek to dávno vie. Realita motivačných kníh je taká, že možno zmeníme život k lepšiemu, ale nakoniec to vzdáme, lebo zistíme, že to nie sme my. Sme iní s maskou na tvári. Správame sa tak, ako by sme sa podľa určitých pravidiel mali správať. Dobrovoľné väzenie.
Radiť vie každý. Ale vie každý, čo je pre nás správne a po čom túžime? Myslím si, že nie. Je mnoho spôsobov ako zlepšiť svoj život, aby bol perfektným, aby bolo v ňom čo najmenej pádov, aby sme boli šťastní. Lenže dokonalosť je nudná. Tým, čím sme, nás robia naše chyby. Myslíte si, že nás majú naši priatelia, rodina radi len vtedy, keď sme dokonalí? Oni nás milujú vďaka našim chybám, lebo aj oni robia chyby. Vďaka chybám plačeme od smútku, od radosti, smejeme sa, keď sa nejaký trapas niekomu prihodí. Chceli by ste niečo zmeniť? Ja nie. Mne sa páči môj život. Chcela som niektorých ľudí odstrániť zo svojho srdca, ale nakoniec som zistila, že oni z neho neodídu, lebo tam jednoducho patria a ja som veľmi rada, že tam sú, hoci mi niektorí veľmi ublížili.
Ak by ste fakt chceli zlepšiť svoj život, tak sa naučte hovoriť slová: ĎAKUJEM, PROSÍM, PREPÁČ, ODPUSŤ, MÁM ŤA RÁD,... Keď máme dať, tak nedávajme zo svojho nadbytku, ale zo svojho nedostatku a hlavne zo seba. Lebo dávame to najvzácnejšie - nás. Tým urobíme radosť a zlepšíme život nielen ľuďom naokolo, ale predovšetkým zlepšíme svoj život!

Ticho

24. září 2011 v 22:41 | Mini267
Mrazivé, príjemné, obohacujúce, napäté, menej príjemné, nervózne, radostné, intímne, upokojujúce. Mnoho prívlastkov, ktoré v sebe ukrýva ticho. Tak zvláštne slovo. Ticho, prestávka,mlčanie je súčasťou nášho života, súčasťou symfónií, hier. Je to nádych, nový krok, naberanie nových síl k niečomu veľkolepému, k niečomu božskému.
Aj ,,Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše." (Matka Tereza)
Dotknúť sa duše, cítiť dych, počuť tikot hodín a tlčúce srdce milovanej osoby. V tej chvíli sa zastaví čas a vy vnímate iba srdcom. Niet miesta pre zrak, čuch, chuť, myšlienky, sny, túžby. Ste tu a teraz, užívate si chvíľu, ktorá nastala. Tá najvzácnejšia. Žijete večne a zrazu všetko dáva zmysel. Odhaľujete kúsok zo seba, spoznávate nepoznané a ste bližie k naplneniu vašich snov. V tej chvíli nič nie je nemožné.
Tak čarovné ticho, po ktorom prichádza prenádherná symfónia nášho každodenného života. Ale stále hlboko v srdci nosíme šepot ticha a jeho božskosť. Ticho, chcem mlčať, byť nemá a počuť len úžasné ticho. Vnímať lásku, dávať bozky v tichu, plakať v tichu, smiať sa v tichu, naberať síl a ďakovať, tancovať a celý svet vziať do náručia, objať ho a milovať. Odovzdať ticho ďalej a povedať: ,,Ak nerozumieš môjmu mlčaniu, nikdy nepochopíš moje slová". Tak počúvaj tlkot môjho srdca, vezmi moju tvár do tvojich dlaní, usmej sa na mňa a povedz, že všetko je v poriadku. A ja znovu budem počuť tlkot tvojho srdca a vidieť na tvojej tvári úsmev. Chcem, aby si urobil hluk...
,,Ak chceš nadviazať kontakt s ľuďmi, vyprázdni svoje vnútro, urob v sebe voľný priestor, buď však pripravený nato, že prídu iní a obývajú ho. Buď tichý vo svojom vnútri, ale dovoľ, aby iní prišli a robili hluk." (Michael Quoist)

Môj príbeh

1. září 2011 v 13:53 | Mini267

Môj príbeh sa ešte píše a dúfam, že sa aj dlho bude písať.
Môj príbeh sa skladá z rôznych kapitól a epizód.
Môj príbeh má bodky, čiarky, tri bodky, otázniky, výkričníky.
Môj príbeh sa stal a stane.
Môj príbeh má splnené sny a vysnívané túžby.
Môj príbeh má slzy, úsmev, radosť, smútok, ľahostajnosť, nenávisť, lásku, pokoj, zúfalstvo, pády, nové začiatky,...
Môj príbeh som ja.
Každý má svoj príbeh, ktorý je jedinečný. Nikto ho nemôže pochopiť okrem vás.
Ja ponúkam krátku epizódu môjho života, príbehu...

Povedal si mi: ,,Naučila si ma usmievať sa."
Opýtala som sa: ,,Skutočne?"
Povedal si mi: ,,Skutočne sme obaja z úplne iného sveta a mnohé veci vnímame úplne rozdielne,
no práve tento rozdiel ma k tebe priťahuje a robí tou jedinou."
Opýtala som sa: ,,Skutočne?"
A ja som tomu uverila.
Povedal si mi: ,,Najviac sa bojím toho, že ťa sklamem."
Nato som ti povedala: ,,Ty ma nemôžeš sklamať."
Preto sa pýtam:
,,Kde zmizol môj úsmev a prečo mi teraz krváca srdce?"
A ty si iba povedal:
,,Taký je život."

Prosím nekopírujte...
Je to môj život a slová, ktoré boli povedané a napísané.
Kiežby som si tento príbeh vymyslela sama...

Návrat do reality

9. srpna 2011 v 14:40 | Mini267
V mojej pamäti mi utkvel jeden výrok: ,,Realita môže zničiť sen, tak prečo sen nemôže zničiť realitu?" Je to básnická otázka, nad ktorou sa má človek zamyslieť. Ani nemá veľmi hľadať odpoveď. Ale ja ju mám. Moja realita je môj splnený sen. Veľa splnených snov. Ako je to možné? Mala som priateľa, ktorý kedysi nevedel, že existujem. Platonická láska, na ktorú som čakala päť rokov a môj sen sa stal skutočnosťou. Skutočnosť netrvala až tak dlho, ale to, že sa sen spojil so skutočnosťou, naďalej trvá...I keď iba v spomienkach :)
Návrat do reality býva krutý. Ani vás neprivítajú tak, ako sa patrí. Zrazu vám spadnú ružové okuliare a vy sa musíte adaptovať do prostredia, ktoré je vám známe, ale nepáči sa vám. Všade šedé farby, znudené tváre bez úsmevu, prázdne pohľady ľudí, chaos, nedostatok času, naháňanie sa za niečím a neustále sa opakujúci kolotoč. Menšie divadielko, fraška. Pominuli sa farby plné života, radosti.Kde zmizol ten talentovaný maliar? Má dovolenku? Opustila ho inšpirácia? Vzdal to?
Nie, nevzdal to, nešiel na dovolenku, neopustila ho inšpirácia. To len my nechceme, aby nám znovu pomaľoval plátno žiarivými farbami. Cíti, že máme strach. Bojíme sa ďalšieho pádu, sklamania, ublíženia na duši. Lenže v tom spočíva život. Súčasťou života sú prekážky, sklamania, slzy, pády a návraty do reality.
Návrat do reality je šedý. Bez farieb. Ale šedá ma blízko k bielej. Spomeňte si nato, keď ste chodili do škôlky. Dali pred vás biely čistý papier, farbičky a vy ste ho pokreslili hocijakými kresbami. Farebnými.
Dajte šedý papier reality maliarovi, nech vám ho pokreslí vašimi snami, lebo tie z vás robia to, čím ste. A verte, že sa vám splnia. Mne sa splnili, plnia a budú plniť. A vám?

Začiatok

22. července 2011 v 18:33 | Mini267
Začiatky bývajú rôzne. Chcú odvahu. Chcú urobiť bodku za našou minulosťou. Ale všetci začíname. Bez rozdielu. Nevyhneme sa im.
V knihe Sladko v ústach od Barbory Kardošovej, ktorú som čítala, som našla túto myšlienku: ,,Ja stále začínam. Konce nepoznám."
Je to zaujímavé začínať vždy odznovu a nepoznať koniec. Náš život je ako jedna veľká rozpísaná kniha, ktorá je rozdelená na kapitoly. Každá kapitola má svoj koniec, ale aj začiatok. Koniec nepoznáme.
Máme rovnakú štartovaciu dráhu. Je len na nás, aký bude náš štart. Náš začiatok.
Sme ako bežci na trati života. Máme pred sebou rovinu a niekedy sa objaví prekážka, ktorú musíme prekonať. Prvý skok. Potom príde ďalší a ďalší. Niekedy sa nám zapletú nohy a my spadneme na tvrdú zem. Máme odrané kolená, rozbitý nos, ale musíme sa postaviť. Ide to s námahou a trasú sa nám nohy. Chceme sa o niečo oprieť. Ale nič nenájdeme a znovu padáme na zem. V tom prídu k nám naši priatelia, rodina a pomôžu nám. Nie sme v tom sami. Chvíľu bežia s nami, aby nám pomohli v začiatkoch. Zrazu sa nám ani kolená nepodlamujú a našli sme silu pokračovať ďalej. Len nie každý deň je krásny. Niekedy prídu búrky a našu tvár osviežia kvapky dažďu. Treba ich, aby nás to znovu zocelilo a niečomu nás naučilo.
Niekedy prídu záplavy, nánosy bahna, prekážky a my sa v tom lopotíme dlhý čas. Už nemáme pri sebe ani svojich známych, ani svoju rodinu. Sme sami. Čo teraz? Ovláda nás panika, strach, zúfalstvo. Nemáme síl, aby sme sa z toho dostali. Čím ďalej, tým viac a viac pribúda prekážok. Prerastá nám to cez hlavu. Okolo seba počujeme ľudí, ktorí nám hovoria, aby sme s tým prestali a začali odznovu. Tadiaľ cesta nevedie. Lenže my ňou chceme ísť. Chceme v nej pokračovať a nezačať odznovu. Topíme sa v tom až nakoniec uznáme, že treba začať znovu. S raneným srdcom, s rozbitými kolenami, s plačom. Treba obrátiť list a začať písať novú kapitolu života. Zahodiť všetko, čo sme mali, snažiť sa zabudnúť. K tomu treba odvahu. Veľa odvahy.
,,Svet je guľatý a to, čo vyzerá ako koniec, môže byť iba začiatok." (J. B. Priestová). Pochopila som, prečo spisovateľka konce nepozná. Sú iba začiatkom niečoho krajšieho, hodnotnejšieho. Držte palce. Ja, v deň svojich dvadsiatich narodenín, 26. júla, chcem uzavrieť jednu kapitolu svojho života. Vybudovať niečo silnejšieho, krajšieho, bez sklamania a trápenia. Niečo, kde nechýba môj milovaný úsmev...

Druhá tvár

5. července 2011 v 19:13 | Mini267


Jeden môj album na facebooku má názov le deuxieme visage, čo znamená druhá tvár. Prečo mi vybrala kamarátka (zároveň fotografka) tento názov? Videla zmenu. Mesiac pred fotoalbumom Le deuxieme visage ma fotila a fotky nesú názov Ideáls. V tej dobe som bola plná ideálov, šťatsná, bezstarostná a nechýbal môj úsmev.
Druhý fotoalbum mal nádych tajomna, smútku, nešťastia, sklamania...Kde sa udiala zmena? Čo sa stalo? Rozchod, hlavne keď ho človek nečaká.
Prvá vec, ktorú si všimnem na mužovi je jeho úsmev. Celý čas som chcela, aby sa naučil usmievať a jeho vyznaním lásky nebolo, že ma miluje, ale to, že som ho naučila usmievať sa.
Teraz by som ja potrebovala, aby ma naučil niekto usmievať sa. Lebo tých dôvodov ubudlo. Možno je to tým, že všetok úsmev som mu darovala a mne nezostal ani jeden jediný...
Je to moja druhá tvár. Odvrátená tvár. Syndróm smutného klauna.
Na hodine náboženstva sme raz robili jeden psychologický test. Na stolíku boli rôzne fotografie žien a mužov rôznej vekovej kategórie. Z týchto sme si mali vybrať dvoch, ktorí nás najviac desia. Mala som vybraných dvoch mužov, ale nakoniec som jedného zamenila za ženu. Nevem prečo, len ma desila. Cieľom toho testu bolo zistiť, k čomu máme najväčšie sklony. Za každou fotografiou neznámych ľudí sa skrýval príbeh. Tá žena spáchala samovraždu. Trpela syndrómom smutného klauna.

Ako dobre viete, klauni sa najviac vyskytujú v cirkusoch a ich účelom je zabávať publikum. Denno-denne ukazovať radostnú tvár, rozosmievať ľudí. Mnohí spáchali samovraždu, pretože ich nikto nedokázal rozveseliť. Aký paradox. Zabávali celý svet, ale svet ich nedokázal rozveseliť. Videli iba jedno jediné riešenie, ako z toho kolotoča von.
Všade naokolo ľudia hovoria a čítajú, že človek si musí zachovať úsmev, pretože človek nikdy nevie, kto sa doňho zamiluje, komu zlepší deň. Je to otroctvo. Ukážme ľuďom aj odvrátenú tvár, bez úsmevu. Na svet sme sa nenarodili s úsmevom, ale s plačom. Plač je prirodzený a aj smútok. Nehanbime sa zaň. Nebuďme zbytočnými hrdinami so smutným koncom. Nezvíťazíme nad nikým a ani nad sebou. Sila spočíva v tom, že ukážeme svoju slabú stránku.
Slzy sú súčasťou nášho života, tak isto ako aj naša druhá tvár. Je ťažké ju objaviť a ešte ťažšie s ňou žiť. Ale nakoniec ju vždy objavíme. Niekedy je to tragédiou, inokedy krokom vpred, ale naučiť sa s ňou žiť je hotová alchýmia. Albert Camus napísal: ,,Prijmi sa tak, ako si. S vedomím, že tvári môžeš dodať krásu svojho srdca." Dodajte jej krásu svojho srdca. Aké je vaše srdce, taká je i vaša tvár. Možno doráňaná, možno zvráskavená, možno rozbitá na tisíc kúskov, možno je krásna, možno je hocijaká, ale je to vaša tvár. Tvár, na ktorej je vidieť všetko a hlavne to, že ste žili!

Stroj času

12. června 2011 v 17:26 | Mini267


Koľko vedcov mala táto Zem. Koľko geniálnych vynálezov vymysleli. Ale ani jeden z nich nedokázal zostrojiť stroj času.
Bolo by to úžasné vrátiť čas, napraviť chyby, ktoré sme urobili, pomôcť niekomu, byť pri niekom poslednýkrát, dať mu bozk alebo mu povedať: ,,Milujem ťa", ,,Potrebujem pomoc", ,,Som rád,že si tu", ,,Bojím sa", Zostaň pri mne", ,,Ako sa máš?"...
Banálne veci, ktoré zrazu naberú iný rozmer, keď ich nemáme komu povedať. Alebo ešte môžeme, ale už je neskoro.
Je toľko vecí, čo by som chcela povedať mojej starej mame, možno by stačilo sa iba na ňu usmiať a prísť ju navštíviť do nemocnice, keď bola ťažko chorá a nie hlúpo predpokladať, že sa uzdraví. Neuzdravila sa. Je ťažké sedieť na pohrebe a počúvať jej životný príbeh, ktorý číta farár. On vedel viac o nej, ako ja! Je to tragédia.
Chcela by som vygumovať tento rok zo svojho života. Toľko hlúpych chýb som urobila. Vrátiť čas na sobotu 5. februára, kedy som napísal status na facebooku: ,,bola som len druhá, ja to viem, z tvojho sveta odídem". Spustila som tým lavínu, ktorá vyústila do rozchodu. Spamätala som sa z toho nedávno, kedy som si už prestala robiť nádej. Chcela by som vrátiť čas, znovu by som chcela zažiť chuť jeho bozkov, toho pocitu, ako ma niesol na rukách, vidieť znovu ten najkrajší úsmev, ktorý bol venovaný iba mne.
Sú to krásne spomienky. Akokoľvek kruté, smutné, bolestivé, sú to spomienky, ktoré sa nevrátia a časom vyblednú. Čas je to najvzácnejšie, čo máme. Peniaze boli a aj budú, majetok bol a bude, láska bola a bude. Jediné, čo sa nikdy nevráti je čas. Tak ho nepremrhajme a majme odvahu povedať tie veci, ktoré máme v srdci a na jazyku. Potom to raz budeme ľutovať. Lebo tá krásna chvíľa, ktorá bola pre tie slová stvorená, sa už nevráti.
Vrátiť znovu čas? Nie. Ako by sme sa potom mohli poučiť a duševne rásť? Nijako. Každá vec, ktorá sa nám stane je na niečo dobrá. Dozrievame a stávajú sa z nás silné bytosti, ktoré sú omnoho viac odolné ako to bolo na začiatku. Bolo by fajn mať stroj času, ale potom by sme nemali fotografie, zápisy v denníkoch, modriny,spomienky... Chceme sa o tieto poklady pripraviť? Preto:
,,Musíme žiť tak, akoby sme mali iba hodinu času na vybavenie toho najdôležitejšieho. A zároveň tak, akoby to, čo robíme, malo pokračovať i vo večnosti. " (Lev Nikolajevič Tolstoj)
 
 

Reklama